Zámek Raduň  

Stredoveká tvrz na radúnskom návrší, doložená pravdepodobne k roku 1320, bola prestavaná v 16. storočí na renesančný zámok. Ten neskôr prešiel ešte barokovými úpravami, ale dnešnú podobu získal až v 19. storočí.

Letné aristokratické sídlo aj rezidencia potomkov slávneho maršala Gebharda Leberechta Blüchera, ktorý víťazil nad Napoleonom, vás vtiahne do životného štýlu pruskej aristokratickej rodiny v 19. a 20. storočí. Zámocký areál s oranžériou, záhradami a anglickým parkom láka na aktívne prežitie voľného času aj na relaxáciu.

Investorom klasicistická adaptácia objektu, sa stal bohatý, ambiciózny a vplyvný gróf Ján Josef Larisch-Mönnich. Gróf zomrel skôr, ako bola prestavba uskutočnená, stavebné úpravy potom prebiehali pod taktovkou jeho ženy Anny Marie Tekly. Iniciovala postupnú premenu celého zámockého areálu. Hospodárske budovy boli odsunuté z bezprostrednej blízkosti zámku a prestali panstvo obťažovať hlukom a zápachom. Reorganizácia zámockého areálu nemala len praktickú, ale aj estetickú rovinu. Okolie šľachtického sídla skrášľovala oranžéria, na ktorú nadväzovala okrasná, bylinková a figová záhrada s figovňou, ananásovňou a ovocným sadom. K romantickým prechádzkam a vychádzkam nabádal novozaložený anglický park.

Na začiatku 30. rokov 19. storočia sa na Larisch-Mönnichovské statky priženil Gebhard Blücher, vnuk rovnomenného slávneho pruského maršala, ktorý víťazil nad Napoleonom. Blücherom patrili statky v rakúskom Sliezsku, Prusku a od druhej polovice 19. storočia aj v Anglicku. Za svoje hlavné sídla však považovali rodové panstvo v Krobiełowiciach a Radún. Pokračovali teda v úsilí o zvelebenie radúnskej rezidencie, ktorú navyše ďalej prispôsobovali nárokom na pohodlné a celoročné bývanie.

Zabudovaním manzard nad južným i severným krídlom na začiatku 20. storočia dosiahli rozšírenie obytných priestorov, dômyselné vstavané skrine rozširovali úložné miesta. Komfort obyvateľov rezidencie zvýšili modernizačné úpravy a skvalitnenie technického zázemia.

Stopy stavebných a zveľaďujúcich zásahov, ktoré realizovali Larisch-Mönnichovia a Blücherovci, sú viditeľné dodnes a nezmazala ich ani éra po roku 1948, kedy bol objekt využívaný na najrôznejšie účely. Napriek tristnej torzovitosti pôvodného mobiliára sú na zámku rekonštruované rôzne roviny každodenného života v priebehu 19. a na začiatku 20. storočia.